"Tancuj ako by ťa nikto nevidel, miluj akoby ťa nikto nezranil, spievaj ako keby ťa nikto nepočul a ži ako by si mal zajtra umrieť " – Oscar Wilde
Smrť je v spoločnosti tabuizovaná téma a veľa sa o nej v spoločnosti nehovorí. Všeobecne možno povedať, že postoj k smrti má 3 zložky:
Nórsky spisovateľ Knut Hamsun, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, vo svojom slávnom autobiografickom románe „Hlad“ opisuje týranie starého človeka nasledovne:
Depresia je psychická porucha prejavujúca sa zhoršovaním nálady, stratou radosti, emocionálnou prázdnotou, stratou motivácie, záujmu a telesnými príznakmi. Depresívne stavy zaraďujeme do skupiny afektívnych porúch (F 30- F 39). Základným prejavom je depresívna epizóda. Pre diagnostiku depresie stačí jedna epizóda, ktorá je zreteľná a časovo ohraničená. Ďalšími charakteristickými prejavmi sú pokles energie, alebo zvýšená unaviteľnosť, strata sebadôvery alebo sebaúcty. Podľa počtu splnených kritérií môžeme hovoriť o ľahkej, strednej a ťažkej depresívnej epizóde.
Už od nepamäti sa postoj k starým ľudom niesol v znamení 2 protikladov. Ani v jednej historicky vymedzenej epoche nebol postoj k seniorom jednotný a univerzálny. Keď sa obzrieme do 19. storočia, zistíme, že v tomto období bol starý človek predmetom úcty, nakoľko sa ľudia nedožívali v tom čase vysokého veku. V 20. storočí sa obraz postupne zmenil a v súčasnosti prevláda názor, že je nespravodlivé staršiu generáciu odsúvať, npr. do Domovu dôchodcov. Objavuje sa a všeobecne sa začína prijímať názor, že človek je natoľko starý, na koľko sa cíti.
Už asi každý bol v situácii, že si nevedel spomenúť kde npr odložil kľúče, čo mal kúpiť, zvyčajne je to spôsobené množstvom vecí, ktoré máme v hlave, nesústredenosťou. Seniori sú zvyčajne vystavení takejto situácií častejšie ako mladší ľudia, najmä ľudia s demenciou, ktorí nám bez problémov povedia príbehy z detstva ale vybaviť si aký má program je problémom. Podľa miery aká pacienta postihuje môžu mu spôsobovať zhoršený výkon v bežnom živote alebo mu nedovolí samostatne existovať v bežnom živote (nedokáže nakupovať).
Rodina je našou prvou primárnou sociálnou skupinou. Už od narodenia nás rodičia vychovávajú. Venujú sa nám, sprostredkovávajú nám potrebné hodnoty a normy spoločnosti, začleňujú nás do nej. Na výchovu detí nemajú vplyv len rodičia, ktorí pochopiteľne zohrávajú v tomto procese primárnu úlohu, ale taktiež dôležitú úlohu zohrávajú aj starí rodičia.
Staroba je vyvrcholením životnej etapy, v ktorej sa spája minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Prvé uvedomenie staroby nastáva vo veku 50. rokov, postupne sa zosilňuje v 60. roku a definitívne nastáva v 70. roku života. V tejto poslednej etape života sa pre človeka stáva veľmi dôležitá jeho minulosť. Nie je to len akýsi zdroj, z ktorého čerpá, ale ovplyvňuje aj samotné prijatie, vyrovnanie sa so starobou a celkový postoj k životu. Starnutie nie je teda len individuálny problém konkrétneho človeka, ale je aj spoločenským problémom.
